Ako mi zmenila život

Autor: Thessa Šimková | 13.1.2013 o 9:42 | (upravené 13.1.2013 o 9:55) Karma článku: 8,82 | Prečítané:  614x

Všetko  sa to začalo diať už takmer pred dvomi rokmi. Mala som 21, bála som sa svetu pozrieť do očí a mojim osobným svetom bola bublina v ktorej som žila a nikoho som do nej nechcela pustiť. Možno to bola len obyčajná náhoda a možno  si to osud tak jednoducho zariadil. Sestra sa práve v tomto čase začala pohrávať s myšlienkou na vlastného psa. Rozhodli sme sa, veď prečo aj nie? No na prvý pohľad nie je všetko také ako vyzerá, jej prvotná voľba nevyšla a tak aby mala radosť,  a mali sme aj psa, povedala som tak ja si jedného vezmem a ty počkaj. Tak sa aj stalo, vyhliadla som si skvelú chovateľskú stanicu, ktorá práve čakala na malé šteniatka, no čo čert nechcel v rovnakom čase sa mal splniť sen mojej sestre. Z jedného psíka nakoniec boli dvaja ...    

 

 

Pamätám si to ako dnes, cesta za šteniatkami bola viac ako nervózna, nevedela som ako si ho budem chcieť vybrať, či sa mi bude páčiť... No v momente, keď som uvidela 10 malých chlpatých guličiek nevedela som kam sa pozrieť skôr, chlapci boli v bezpečí, keďže som chcela dievčatko, no výber predsa len nebol ľahký, chceli sme si nechať poradiť, no v momente ako som  na ruky vzala to malé dievčatko so žltou stužkou na krku a iba ma  objala svojimi malými labkami, vedela som, že už zrejme nebudem počúvať nikoho iného,  bolo to osudové stretnutie. Áno  je to zvláštne, ale bola to láska na prvý pohľad. Stále vravím, že  ona si vybrala mňa  a nie ja ju. A tak bolo rozhodnuté... žltá slečna bola naša a už sme si na ňu museli iba niekoľko dní počkať.

O dva týždne sme si viezli naše malé dievčatko na zadnom sedadle auta domov. Ako to už býva začiatky bývajú veľmi ťažké a to leto veru pre nás ťažké bolo. Nevedeli sme si na seba zvyknúť a ja  som si nevedela zvyknúť na fakt, že  ma niekto potrebuje niekedy aj dvadsaťštyri hodín denne. Bola som nervózna a sama to priznám, občas boli okamihy, kedy som ju nechcela  ani vidieť, pretože ma nechcela poslúchať a boj medzi nami bol takmer stále. Ako keby to bolo dnes si pamätám ako do mňa mama hustila, že to nie je len vec, ktorú možno vrátiť, ale je to živá bytosť o ktorú sa treba starať... Mala pravdu a postupom času sa to všetko začalo meniť... zo sebeckej, uzavretej, neoblomnej mladej dámy začala postupne  tá malá bytosť robiť nového človeka.

Pri prvej výstave, ktorá nás čakala a na ktorú sme išli som sa pred výstavným kruhom rozplakala a sama som neverila tomu, že budem schopná sa niečo takéto naučiť. Nikdy som  nedokázala poriadne ani rozprávať  pred veľkým davom ľudí a v tom  momente som mala stáť pred mnohými ľuďmi  a ukazovať niečo, o čom som ani sama nebola presvedčená, či naozaj viem ... ale  vyplatilo sa.    Spolu sme začali pracovať a začali sme si k sebe hľadať cestičku, ktorá bola vydláždená mnohými zábavnými historkami.

A ako to už býva ľudia sa často menia, rovnako som sa začala meniť aj ja. Pri dospievaní našej neohrozenej dvojice malamutov, som dospela aj ja...  Naše malé dievčatko ma svojou láskou a nevtieranou priebojnosťou naučilo nevzdávať sa. A i keď padnem, viem, že mám ísť ďalej so vztýčenou hlavou, ako ona, keď sa šmykne a rozpleští sa na mokrej tráve. Naučila ma, aké to je krásne, keď svoj život zveríte do rúk niekoho, na kom vám záleží, rovnako ako keď sme prvýkrát samé absolvovali prechádzku večernou Nitrou a verila mi. Že milovať treba z celého srdca, tak ako mi to ukazuje ona, keď sa ráno zobudíme a z celej lásky ma ide zjesť. Naučila ma, že strach treba prekonávať a postaviť sa mu z očí do očí, ako keď v lete dobrovoľne skočila do bazénu i napriek tomu, že sa vody bojí. A to najdôležitejšie čo mi dala, je vedomie, že ak ma má niekto naozaj rád, tak sa toho nemusím báť, ani pred tým utekať, pretože každý bol stvorený nato, aby ľúbil a bol ľúbený.

Možno to niekto nepochopí  a bude sa mu zdať zvláštne, že má niekto tak hlboký vzťah so zvieraťom, no pre mňa je to jedna z najdôležitejších bytostí a láska na celý život, ktorá neochladne, pretože každý deň prinesie niečo nové...

Mimochodom, tá malá potvorka má aj príznačné meno. Minnie

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.

DOMOV

Najviac mladých Slovákov podporuje podľa štúdie extrémistov

S nenávisťou na webe sa stretáva 84 percent.


Už ste čítali?